Na Hričove vládla starnúca vdova, už určite zmierená s tým, že dožije bez väčších škrupúľ. Netušila však, že pán susednej Lietavy, František Thurzo, dostal slinu na Hričovské panstvo. Často osamelú vdovu navštevoval. Nedalo mu snáď ani veľkú námahu presvedčiť citlivú šľachtičnú o svojej vrúcnej náklonnosti. Veď chudinka žila isto s pocitom, že jej odchádza posledný kočiar. V poslednej chvíli však vzala rozum do hrsti a namiesto svadby, ktorú si tak prialo jej srdce, ponúkla Thurzovi adoptívne materstvo s dedičným právom. Aký však bol pre ňu šok, keď jej novopečený vyrastený synáčik dosiahol svoj cieľ a uvrhol ju úbohú do temnej kobky na Hričovskom hrade.

Nejaký čas žil Thurzo spokojne vo svojom novom sídle. Jedného pochmúrneho večera zaklopal na dvere hradu starý mních a žiadal o vypočutie. Mrzutý pán ho nechal vyhodiť. Mních vyšplhal na skalisko pred hrad a začal vykrikovať "Boh vidí zlo, ktoré činíš! Boh ťa potrestá!" Thurzo vyrušený s kľudného popíjania nechal starého mnícha uväzniť. Kým však dopil ďalšiu čašu vína, stál mních opäť na skale a kričal "Boh vidí! Boh ťa potrestá!" To všetko sa opakovalo niekoľkokrát, ale mních sa vždy vrátil a zo skaly napomínal krutého majiteľa hradu.

Za svitania sa pološialený Thurzo prebral, a na skalisku stál skamenený mních, ktorý akoby stále volal "Boh ťa vidí!" Thurzo nechal skalu rozbiť, ale ráno bol kamenný mních opäť na svojom mieste. Hnaný neznesiteľnými výčitkami, dal prepustiť hradnú pani. Neskoro. Sotva uzrela svetlo slobody, vydýchla naposledy. Od tej chvíle sa ujali vlády na hrade duchovia a svojou tajomnou mocou vypudili všetko živé. Len na skalisku stojí stále kamenný mních a uprene hľadí k hradu.